Úvod do štúdia SOCIÁLNEJ PRÁCE Ph Dr

Úvod do štúdia SOCIÁLNEJ PRÁCE © Ph. Dr. Zlatica Ondrušová, Ph. D.

Teoretické vymedzenie sociálnej práce Sociálna práca, ako spoločensky akceptovaná forma pomoci jednotlivcovi, skupine či spoločnosti, je prítomná v ľudskej histórii od jej začiatku. Stáva sa dôležitým prvkom štruktúry a fungovania spoločnosti. Nie je to fenomén, ktorý sa objavil až s nezamestnanosťou, drogami či násilím. Objavila sa v ľudskej spoločnosti spolu s otázkami: Môžem niekde hľadať pomoc? A kde?

Zrod sociálnej práce vychádza z troch skutočností. Sú to: n n n existencia človek má subjektívne problémy, nielen ako individuálna bytosť, ale aj ako člen rodiny, spoločnosti je možné niečo robiť pre vyriešenie jeho problémov a obohatenie jeho života Potreba pomoci, ktorú očakávali jednotliví členovia spoločnosti, alebo jej určité skupiny, vyvolala realizáciu a rozvoj rôznych foriem sociálnej práce

Napriek postupnému vývoju pojmov používaných touto postupne sa formujúcou pomáhajúcou profesiou, môžeme korene sociálnej práce hľadať všade tam, kde sa hovorí o: n n n opatere žobrákov opatere chorých starostlivosti o chudobných, o deti, siroty a vdovy sociálnej službe sociálnej starostlivosti atď. Sociálna práca mala v každej krajine rozdielny vývoj, priebeh a preto neexistuje jednotná definícia sociálnej práce Vývoj samotného pojmu sociálna práca má svoju históriu. Má možno toľko definícií, koľko má teoretikov. Viac významov termínu sociálna práca vedie k tomu, že kvôli zrozumiteľnosti a logickej jednoznačnosti používame dva termíny n n sociálna práca ako pomenovanie praxe, prípadne odboru štúdia teória sociálnej práce ako pomenovanie vednej disciplíny

Praktickú sociálnu prácu chápu viacerí autori (Strieženec, Novotná) v užšom a širšom zmysle slova n n v užšom slova zmysle je priamym zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou) za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a realizácie sociálnej terapie, jej súčasťou je tiež sledovanie a hodnotenie výsledkov poskytovania starostlivosti v širšom slova zmysle zahŕňa tiež sociálno-technické opatrenia (poskytnutie služieb a dávok sociálnej starostlivosti), spoluprácu s ďalšími odborníkmi v oblasti starostlivosti o človeka Predmetom teórie sociálnej práce sú konkrétne sociálne javy, ich poznanie, riešenie a prevencia, ktoré nie sú v "normalite", pričom sa dotýkajú jednotlivca, skupiny, komunity, presahujú osobný, skupinový, komunitný rámec a vyvolávajú potrebu spoločenského zásahu - intervencie

Na Slovensku sa ešte začiatkom 90. rokov vnímala sociálna práca prevažne ako praktická činnosť vykonávaná "štátnymi úradníkmi, alebo ako činnosť niektorých nemocničných sestier a pod. n n Až po roku 1991 sa v rámci bývalého Československa začína študovať na vysokých školách nový študijný odbor – sociálna práca Jedným z prvých pokusov – o znovu vymedzenie obsahu sociálnej práce po roku 1990 patrí aj definícia autoriek Novotnej a Schimmerlingovej, pôsobiacich na pražskej katedre sociálnej práce : "Sociálna práca je vedecky fundovaná odborná disciplína, ktorá špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje starostlivosť o človeka na profesionálnom základe" Nadviazali tak nielen na chápanie sociálnej práce v zahraničí, ale aj na československé teoretické základy tejto multidisciplinárnej vednej oblasti – začali sa formovať počas I. ČSR V medzivojnovom období – k najvýznamnejším teoretikom sociálnej práce v bývalej ČSR patrili – Masaryková, Krakešová-Došková, A. I. Bláha

Arnošt Inocent Bláha n charakterizoval sociálnu prácu ako nápravnú činnosť, ktorej cieľom je zabránenie vzniku sociálneho zla, alebo odstránenie existujúceho zla a to posilňovaním a rozvíjaním sociálnych kladov. Je to činnosť, ktorá smeruje ako k odstráneniu nedostatkov(represia), tak i k predchádzaniu vzniku nedostatkov (prevencia) Marie Krakešová – Došková n výrazne ovplyvnená americkou školou sociálnej práce - sa zaoberala individuálnou sociálnou prácou, ktorá je v jej chápaní "začiatkom významného odvetvia, vedeckého úsilia o rekonštrukciu nešťastných a nežiadúcich životov". Predmetom SP je potom – konkrétny sociálny prípad. "Sociálnym prípadom je človek, ktorý nie je schopný vlastnými silami prekonávať životné problémy a prekážky. n S týmito problémami sa stretne pri plnení svojich ľudských funkcií a úloh: vo funkcii rodičovskej, manželskej, pracovnej, hospodárskej. Najčastejšie mu nerobí ťažkosti len jediná funkcia, nedokáže samostatne a nezávisle živiť a starať sa o svoju rodinu. Elena Radlinská n zakladateľka poľskej sociálnej práce, ktorá sa teóriou sociálnej práce zaoberala vo viacerých svojich prácach. Podľa nej sa " Teória sociálnej práce zaoberá štúdiom podmienok, v ktorých nastupuje potreba pomoci, starostlivosti, zabezpečenia ľudských síl, ich organizovania a pod.

K všeobecne platnej definícií Sociálnej práce sme sa aj na Slovensku v prevažnej miere priklonili k chápaniu sociálnej práce v zmysle jej vymedzenia Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov z roku 1988, ktorá definovala sociálnu prácu ako: "Sociálna práca je činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, či komunít, vznikajúcich z konfliktov potrieb jedincov a spoločenských inštitúcií, jej zámerom je zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí. " K prijatiu slovenskej definície Sociálnej práce prišlo na jar v roku 1998, kedy na národnej konferencii Systém sociálneho školstva na Slovensku, poriadanej MPSVR SR jej účastníci sa zhodli na nasledovnom chápaní SP: "Sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klienta (jednotlivca, rodiny, skupiny, komunity), ktorú je možné charakterizovať pojmami pomoc, podpora, sprevádzanie. " Táto definícia je na Slovensku medzi vzdelávateľmi sociálnej práce chápaná ako najviac vystihuje podstatu sociálnej práce, je najvyhovujúcejšia.

Do tohto výpočtu definícií SP – je potrebné zahrnúť aj jej vymedzenie z pohľadu základnej legislatívnej normy v oblasti sociálnej práce a to Zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, v ktorom sa podľa § 3, vymedzuje SP nasledovne: (Dnes Zákon 448/2009 Z. z. ) "Sociálna práca je získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku alebo možného vzniku hmotnej núdze alebo sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, voľba a uplatňovanie foriem sociálnej pomoci a sledovanie účinnosti ich pôsobenia. " Pre túto definíciu – je charakteristický celkový pohľad na individuálny vývoj osobnosti a ekonomickú situáciu. . . Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov na svojom Valnom zhromaždení v Montreale (Kanada) v júli 2000 prijala nasledovnú definíciu SP: "Profesia sociálnej práce podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch, ich delegovanie na ľudí, aby sa oslobodili, a tak rástol ich blahobyt. Využívaním teórie o sociálnom správaní a sociálnych systémoch, sociálna práca zasahuje tam, kde sa ľudia dostávajú do interakcie so svojím prostredím" Základom sociálnej práce sú "princípy ľudských práv a sociálnej starostlivosti. “ (Striežen (Strieže 2001)

Na základe uvedeného prehľadu definícií sociálnej práce možno sociálnu prácu chápať ako odbornú profesionálnu multidisciplinárnu činnosť, ktorá všade na svete svojimi metódami zabezpečuje a uskutočňuje vhodné sociálne zmeny zamerané v prospech klienta, pričom využíva teoretické a praktické skúsenosti n n n Sociálna práca zdôrazňuje humanistický prístup zameraný na sebarozvoj a hľadanie vlastných zdrojov človeka a eliminuje zastaralú adresnú pomoc klientovi. Cieľom sociálnej práce je tak zmiernenie, prípadne aj odstránenie psychickej, sociálnej, ekonomickej či kultúrnej núdze Z uvedeného vyplýva, že sociálna práca si vyžaduje nevyhnutnú profesionálnu prípravu sociálnych pracovníkov ako základný predpoklad pre úspešný výkon práce

Predmet sociálnej práce n Hlavným predmetom záujmu sociálnej práce je jednotlivec alebo skupina v jej každodennej interakcii so spoločnosťou n Sociálna práca sa zameriava na zisťovanie príčin zlyhávania jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti, predovšetkým na možnosti riešenia sociálnych kolízií v živote jednotlivcov, skupín, na možnosť aktívnej pomoci a rozvoja foriem a metód práce v prospech jednotlivca, skupiny či komunity v súlade s požiadavkami celku

Predmetom SP je: n n n klient sociálnej práce skúmanie procesu zlyhávania klienta, odhaľovanie faktorov pôsobiacich ako posilňovače nežiadúceho správania klienta skúmanie procesu socializácie a resocializácie klienta, so zreteľom zachovania a rešpektovania špecifík a rôznorodosti sociálnej klientely metódy a formy práce s klientom príprava odborníkov Predmetom sociálnej práce sú problémy, ktorými sa sociálna práca zaoberá, teoreticky objasňuje a prakticky rieši či zmierňuje, rešpektuje kompletné stránky a prostredie človeka ako jedinca, skupiny či celej komunity Základným poslaním je život humanizovať, pomáhať vytvárať reálne dôstojné prostredie pre každý individuálny život, bez ohľadu na to, v akom stave sa jednotlivec, skupina nachádza a čo spôsobilo existujúci stav (Strieženec, 1999)

Objekt a subjekt sociálnej práce Pri vymedzovaní týchto kategórií sociálnej práce narážame na rovnaké problémy, ako pri definovaní pojmu sociálna práca. Aj tu konkrétnu definíciu determinuje uhol pohľadu autora n Objekt je vo vede chápaný ako predmet záujmu, činnosti a myslenia danej vednej disciplíny. Napriek polemike o tom, či je vhodné chápať človeka ako objekt, domnievame sa, že práve človek - ľudská bytosť zodpovedá takémuto chápaniu objektu vedy n Objektom sociálnej práce - čiže hlavným predmetom jej odborného záujmu je jednotlivec, rodina, skupina či komunita, ktorá sa ocitla v sociálnej kolízii Pre zjednodušenie komunikácie používame – v sociálnej práci termín klient, pričom pod pojmom klient rozumieme ktorúkoľvek zo zúčastnených strán, ktorá potrebuje rôzny stupeň sociálnej pomoci

O objekte sociálnej práce je primerané hovoriť v súvislosti so SP ako teoretickou činnosťou a jej výskumom. Tu sú objektom sociálnej práce: n n n sociálne javy a problémy príčiny, pôsobením ktorých dochádza k sociálnym problémom možnosti a spôsoby realizácie sociálnych opatrení, ktoré by sociálny problém mohli vyriešiť možnosti a spôsoby prevencie sociálnych problémov vzťah jednotlivcov, skupín alebo komunít k sociálnym problémom a príčinám ich vzniku

Pod subjektom sa všeobecne rozumie - vnímajúca, chápajúca, premýšľajúca bytosť Subjektom sociálnej práce - je sociálny pracovník, sociálny asistent, poradca a pod. , ktorý poskytuje svoje profesionálne služby, iný dobrovoľný pracovník - odborník, pôsobiaci v sociálnej sfére / pestún, asistent, prepravca/ V pracovnej terminológii - sú pod subjektom sociálnej práce často chápané aj orgány, inštitúcie, organizácie, ktoré sociálnu prácu realizujú v celej škále etáp

SOCIÁLNY PRACOVNÍK A SOCIÁLNY KLIENT

"NIE JE BOHATÝ TEN, KTO VEĽA VLASTNÍ, ALE KTO VEĽA DÁVA" (JÁN PAVOL II. )

Osobnosť sociálneho pracovníka n n n - Osobnosť sociálneho pracovníka je prvým, základným a tým najdôležitejším vkladom do vlastnej profesie Je integrujúcim prvkom rôznych spôsobov, foriem a prístupov práce s klientom, pričom každý z nich vyzdvihuje význam osobnosti pracovníka z profesionálneho i ľudského hľadiska „. . . osobnosť je úplný súhrn aktuálnych alebo potenciálnych vzorcov správania sa organizmu, ktoré sú determinované dedičnosťou a prostredím, vznikajú a rozvíjajú sa prostredníctvom funkcionálnej interakcie štyroch hlavných oblastí, do ktorých sú tieto vzorce správania organizované: kognitívna oblasť (inteligencia) konatívna oblasť (charakter) afektívna oblasť (temperament) somatická oblasť (konštitúcia). “ (Eysench – psychológ) Súhlasíme s J. Gaburom a J. Pružinskou, keď hovoria, že „základným pracovným nástrojom sociálneho pracovníka je v prevažnej väčšine prípadov on sám“

n n Osobnostná výbava a životná skúsenosť sociálneho pracovníka priamo determinuje úspech alebo neúspech vzájomnej spolupráce s klientom V sociálnej práci sa profesionál angažuje celou svojou osobnosťou Nie sú to len jeho teoretické poznatky, praktické skúsenosti a zručnosti, ale i jeho životný štýl, svetonázor, pozície a role, ktoré v spoločnosti zastáva a vo významnej miere aj prežívanie sociálneho pracovníka v kontakte s klientom, ktoré je zdrojom množstva pocitov, nápadov a predstáv Význam osobnostných kvalít zvýrazňuje aj fakt, že v pomáhajúcom vzťahu sa pracovník pre klienta môže stať vzorom alebo modelom, ktorý stelesňuje pre neho dôležité charakteristiky

V tomto smere sú z nášho pohľadu dôležité najmä: n n n kongruencia, t. j. zhoda vonkajšieho prejavu s vnútorným prežívaním, inkongruentnosť môže na klienta pôsobiť falošne ako neotvorenosť, čo zároveň bráni klientovi správať sa otvorene a autenticky jeho osobnostné kvality, na základe ktorých klient pociťuje, že spolupracuje s „človekom“, pomáhajúci vzťah má byť vysoko profesionálny, no „nesie i prvky normálneho ľudského stretnutia“ (Koščo a kol. ), zároveň máme na mysli i cieľavedomosť a vytrvalosť, ktoré sa v rámci ním stanovených hraníc prejavujú snahou urobiť pre klienta maximum jeho profesionálne kvality, t. j. pracovník by mal disponovať takými vedomosťami, zručnosťami a skúsenosťami, ktoré sú pre klienta relatívnou zárukou včasného a úspešného ukončenia spolupráce Ďalšími, nemenej významnými kvalitami, ktoré takýto nápomocný vzťah zo strany sociálneho pracovníka predpokladá, sú podľa I. Řezníčka (2000) najmä empatia, vrelosť a autentickosť, ale i tvorivosť a flexibilná dôraznosť.

Dôležitú úlohu však zohrávajú i pracovníkom preferované osobné aj spoločenské hodnoty. Inak bude napr. pracovať človek, pre ktorého samotná nezištná pomoc je hodnotou a prostredníctvom nej dosahuje osobný i sociálny rast klienta, ako ten, ktorý pomáha len z objektívnych dôvodov. Sociálny pracovník by mal teda vo svojej práci vidieť zmysel a mať k nej osobný vzťah. V dimenziách angažovanosť – neangažovanosť sa k takémuto postoju vyjadruje K. Kopřiva, podľa ktorého typické pre neangažovaného pracovníka je, že svoju prácu vykonáva bez osobného záujmu a berie ju ako nutné zlo, ktoré mu umožňuje zabezpečiť životné podmienky. Naproti tomu práca angažovaného pracovníka je charakterizovaná osobným zaujatím a pomáhanie sa stáva zmysluplným.

Nezanedbateľnými faktormi v pomáhajúcich profesiách je napr. pocit osobnej významnosti, či odbúravanie pocitu osamelosti. Oboje možno takouto prácou získať. Skrývajú však i isté riziká, vyplývajúce z „nezdravej“ závislosti na práci alebo v neprofesionálnom prístupe k nej. Ďalšou charakteristikou sociálneho pracovníka je podľa J. Košču dominantnosť a spôsob, akým túto osobnostnú črtu využíva v prístupe ku klientovi. Sociálni pracovníci sa pri svojej práci často pohybujú v škále viac či menej direktívnych postupov, ktoré spravidla súvisia s preferovanou školou, ale v našich podmienkach sú určované predovšetkým typom klienta, riešeným okruhom spolupráce, časovými možnosťami a tiež osobnosťou samotného pracovníka. V súčasnosti je uprednostňovaná nedirektívna orientácia ku klientovi.

Zodpovednosť ku klientom i k sebe samému je úzko spojená so zodpovedným prístupom k rozvoju vlastnej osobnosti. Takýto postoj vedie pracovníka k tomu, aby primeraným spôsobom spracovával skúsenosti zo sociálnej praxe, dodržiaval pravidlá psychohygieny, využíval možnosť výcvikov a supervízií, ktoré by mali byť zároveň ochranou vlastnej osobnosti pred syndrómom vyhorenia. Nároky na osobnosť sociálneho pracovníka sú vysoké, rovnako očakávania klienta. Nemali by sme preto spúšťať zo zreteľa, že i pomáhajúci profesionál, nech je akokoľvek cieľavedomý, uvedomelý a zdokonaľujúci sa, je „len“ človek, a ako taký má nárok na nedokonalosť.

Sociálny pracovník – pojmové vymedzenie n n n Podľa Š. Strieženca je sociálny pracovník profesionál, ktorý disponuje osobitými predpokladmi, vlastnosťami a schopnosťami. Snaží sa riešiť a eliminovať poruchy a demotivačné faktory v interakcii so sociálnym prostredím, vedie klienta k vlastnej zodpovednosti, k rozvoju kritického myslenia z hľadiska budúcich potrieb a k účelnému využitiu vlastných zdrojov. Sociálny pracovník, v dnešnej komercionalizácii života, kde sú časté zvrátené hodnotové orientácie, berie v prvom rade zreteľ a akcent na človeka ako na bio-psycho-spirituálno-sociálnu bytosť. Cieľom sociálneho pracovníka je spolupôsobiť v sociokultúrnom živote občana a zvyšovať spokojnosť občana vtedy, keď nie je schopný si svoje potreby zabezpečiť vlastnými silami, prípadne s pomocou svojho blízkeho okolia. Prácu sociálneho pracovníka vystihuje slovné spojenie „pomoc k svojpomoci“. Tieto formulácie len potvrdzujú účasť sociálneho pracovníka na aktivitách, ktoré veľmi úzko súvisia s činnosťami v oblasti sociálnej prevencie. Opodstatnenosť tohto tvrdenia môžeme nájsť aj v nasledujúcom výpočte činností sociálnych pracovníkov, ktorí pôsobia v oblasti sociálnej sféry.

Ich činnosť sa zameriava predovšetkým na: n n n n n prácu s deťmi a mládežou prácu s rodinou a osamelými sociálnu prácu v školách sociálne poradenstvo a pomoc chorým prácu so zdravotne postihnutými prácu s mentálne a psychicky narušenými prácu s osobami vyššieho veku sociálno-psychiatrickú prácu sociálne poradenstvo v podnikoch a zariadeniach sociálneho poistenia poradenstvo a pomoc nezamestnaným prácu so zahraničnými spoluobčanmi poradenstvo a spoluprácu so svojpomocnými skupinami poradenstvo pre občanov prepustených z výkonu trestu odňatia slobody poradenstvo pre spoločensky neprispôsobivých občanov prácu s občanmi závislými od psychotropných látok prácu s etnickými minoritami a marginálnymi skupinami následné vzdelávanie sociálnych pracovníkov verejnú prácu

Za najdôležitejšie úlohy považujeme najmä: n n n predchádzať vzniku nepriaznivých sociálnych udalostí (prevencia) aktívne vyhľadávať ohrozené osoby a skupiny zisťovať príčiny sociálnych problémov zlepšovať vzťahy v interakcii sociálneho prostredia a klienta byť nápomocný pri riešení sociálnych porúch venovať pozornosť tým, ktorí sa nemôžu zapojiť do normálneho chodu spoločnosti podporovať tvorbu sociálneho spolunažívania povzbudzovať sociálneho klienta k správnym postojom pomáhať prekonávať spoločenské ťažkosti pomáhať klientovi orientovať sa v systéme toku nových informácií vyzdvihovať a poukazovať na rozdiely medzi subjektívnou sociálnou realitou a objektívnou reálnou skutočnosťou odstraňovať negatívne indikátory v spoločnosti, ktoré zabraňujú sociálnemu vývinu občana

n n n n vytvárať možnosti podieľania sa na vzdelávacom, kultúrnom a spoločenskom živote spolupodieľať sa na rozvíjaní a zlepšovaní schopností klienta riešiť vlastnú situáciu sprístupňovať poskytovanie osobnej pomoci tak, aby nepoškodil klienta spolupracovať s inými odborníkmi za účelom poskytnutia komplexnej ochrany zhromažďovať informácie o konkrétnych sociálnych udalostiach uplatňovať legislatívne opatrenia a normy za účelom zlepšenia výkonu sociálnej práce dodržiavať práva občanov Úlohou sociálneho pracovníka je (okrem konkrétnych činností) aj pochopiť každého klienta, zaujímať sa o neho, vcítiť sa do neho, zistiť aký je, držať mu palce – proste mať ho rád, vidieť v ňom i dobré stránky, ktoré ostatným unikajú. (Kopřiva)

Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti a tu patrí: n Humánnosť a morálna bezúhonnosť n stálosť n empatia n citová stabilita n životný optimizmus n pracovná disciplína n primeraná dávka inteligencie a všeobecný prehľad n záujem o klienta ako o človeka sebe rovného n dôvera klienta n diskrétnosť n spravodlivosť n obetavosť n flexibilita n tvorivosť n čestnosť n zodpovednosť n slušnosť n životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania.

OSOBNOSŤ sociálneho pracovníka sa odvíja od kvalitného vzdelávania i sociálneho rozhľadu

Sociálny klient Pomáhajúci vzťah v sociálnej práci ovplyvňuje niekoľko faktorov. V tomto procese zohráva významnú úlohu okrem pomáhajúceho s jeho osobnostnými predpokladmi, vedomosťami a zručnosťami aj samotný klient. Klient sa podľa nášho názoru stáva nielen objektom, ale aj subjektom sociálnej práce a to najmä z dôvodov jeho vlastnej mobilizácie a motivácie podieľať sa na riešení svojich problémov aj svojím vlastným pričinením. V sociálnej praxi sa ešte nie celkom prijal pojem sociálny klient. Tento termín je všeobecne používaný v odbornej anglickej a americkej literatúre pre osobu, ktorá prichádza, alebo už je v starostlivosti sociálneho pracovníka (Oláh, 2005).

Typy klientov Náročnosť riešenia sociálnych situácií a problémov klientov je priamo závislá od typu klienta, s ktorým sociálny pracovník pracuje. M. Schavel (2004) prezentuje členenie klientov sociálnej práce z hľadiska ich primárnych symptómov a syndrómov. Na základe tohto členenia rozlišuje nasledovné zoskupenia jednotlivých typov klientov:

a) Sociálna patológia n patria sem klienti, u ktorých sa prezentovali sociálno patologické javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie, suicidálne prejavy, závislosti, zneužívanie osôb, poruchy rodinného spolunažívania b) Problémy veku n túto skupinu tvoria klienti rizikového správania z dôvodu vývinových aspektov, ide predovšetkým o obdobie detstva, dospievania a staroby c) Sociálne skupiny n klientmi sociálnej práce sa stávajú ľudia, ktorí sa identifikujú s normami a ideológiou rôznych kultúrnych, sociálnych a extrémistických skupín. Príslušníci týchto skupín sú charakterizovaní odlišným životným štýlom

d) Zdravotné problémy n spoločnou črtou tejto skupiny klientov sú somatické a psychické choroby, príznaky porúch, dlhodobá hospitalizácia, chronicita, nesamostatnosť, akceptácia choroby e) Sociálno – ekonomické aspekty n početnú skupinu klientov sociálnej práce tvoria aj v našej spoločnosti ľudia nezamestnaní, bezdomovci a ľudia žijúci na hranici chudoby f) Zdravotné postihnutie n klientmi sociálnej práce sú ľudia, ktorí sú mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutí jedinci

n Okrem uvedeného členenia klientov podľa ich symptómov a syndrómov považujeme za potrebné upozorniť aj na jednotlivé typy klientov s rôznymi osobnostnými charakteristikami. n Môže to byť nedobrovoľný klient, ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom na základe nariadenia alebo tlaku okolia a blízkych. Takýto klient často odmieta spoluprácu. Ak sa nepodarí podnietiť klienta k spolupráci, pomoc väčšinou končí bez pozitívneho efektu oboch strán. n Manipulatívny klient má tendenciu vyriešiť problém vo svoj prospech nečistými prostriedkami.

n Sociálna práca s agresívnym klientom je v sociálnej praxi veľmi častá. Klienti majú tendenciu dosiahnuť riešenie svojho problému vo svoj prospech prostredníctvom agresívnych prejavov správania, medzi ktoré patria vyhrážanie, verbálne aj fyzické napádanie. n V sociálnej práci nie je ojedinelá práca s klientom závislým na psychoaktívnych látkach. Systematická sociálna práca si vyžaduje od sociálneho pracovníka spoluprácu s inými odborníkmi (psychoterapeut, lekár) a primárne riešenie problému závislosti. Až samotná abstinencia môže byť predpokladom kvalitnej sociálnej práce a riešenia sociálneho problému klienta.

Etika v sociálnej práci n Sociálny pracovník je dennodenne konfrontovaný s neľahkými ľudskými osudmi, má často zásadný vplyv na život klientov, vstupuje do najintímnejší medziľudských vzťahov. Inokedy je zasa v pozícii administrátora a jeho rukami idú veľké finančné sumy. n Etika je kľúčovou zložkou sociálnej práce. n Národná asociácia sociálnych pracovníkov (NASW) v USA v Etickom kódexe (1996) uvádza, že „etika je neoddeliteľnou, každodennou súčasťou práce sociálnych pracovníkov“. n Vo väčšine profesii je etika zakotvená v etických kódexoch rôznych stavovských združení, asociácií, zväzov, komôr a pod. Súčasťou etického kódexu by mali byť potrebné kroky pre zaistenie bezpečnosti klienta, ochrany pomáhajúceho aj ochrany profesionálneho statusu sociálnej práce.

n Etika v sociálnej práci ako graduovanej vedy vychádza z poslania profesionálnych sociálnych pracovníkov. Ich hlavnou úlohou je podporovať blaho všetkých ľudí a pomáhať im pri realizácii možných ašpirácií, rovnako aj rozvíjať a používať vedecké poznatky v ľudských a spoločenských aktivitách. Pri tak náročných úlohách, aké si predurčuje sociálna práca, je každodenný etický prístup viac ako bežná potreba. n Etika (ethos – mrav, zvyk) je filozofická disciplína o mravnej hodnote ľudských skutkov, alebo veda o riadení ľudských skutkov k dosiahnutiu posledného cieľa to na základe najvyšších rozumových pravidiel. n Niekedy sa etika označuje aj ako náuka o mravoch; prirodzené právo; axiológia (axia – hodnota) t. j. náuka o hodnote ľudských skutkov. n Etika, všeobecne, je ako veda tou časťou filozofie, ktorá sa zaoberá správnym usporiadaním ľudských skutkov na základe posledných racionálnych princípov.

n Vedou je etika preto, lebo je metodicky vypracovaným systémom univerzálnych poznatkov, ktorých pravdivosť je dokázaná zo všeobecne platných princípov, ktoré sú natoľko isté, že vylučujú možnosť omylu, a ktoré sa týkajú vždy toho istého objektu. n Cieľom etiky je správne usporiadanie ľudských skutkov, čiže usporiadanie do určitého metodického poriadku, zhodného s požiadavkami a potrebami zdravého, prirodzeného ľudského rozumu. To znamená, že tento poriadok musí byť primeraný človekovi a musí mu vyhovovať ako slobodnému a racionálnemu bytiu.

Etický kódex sociálneho pracovníka Podstatou etického kódexu je rešpektovanie práva druhých. Sociálni pracovníci vedia, že musia rešpektovať práva druhých, ale v praxi na to ľahko zabúdajú. Etický kódex môžeme považovať za profesijný štandard sociálnej práce, ktorý obsahuje všeobecné ustanovenia etického správania sa ku každému klientovi bez rozdielu. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) sformulovala Medzinárodný etický kódex profesionálnych sociálnych pracovníkov do súhrnu, do ktorého patria nasledovné normy:

A. Normy pre vystupovanie a správanie sa sociálneho pracovníka n vystupovanie – sociálny pracovník by mal neustále udržiavať svoje osobné pracovné správanie a vystupovanie na úrovni vysokého štandardu n schopnosti a profesionálny rast – sociálny pracovník by sa mal zo všetkých síl snažiť o dosiahnutie a udržanie vysokej profesionality pri výkone svojej práce a funkcií n služba – sociálny pracovník by mal vo svojej práci považovať za prvoradý záväzok slúžiť n čestnosť – sociálny pracovník by mal konať v zhode s najvyššími požiadavkami profesionálnej cti n štúdium a vedecký výskum – sociálny pracovník, ktorý sa zaoberá štúdiom alebo vedeckým výskumom, by sa mal riadiť konvenciami vedeckej práce

B. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči klientom n prvoradosť záujmov klienta – sociálny pracovník má zodpovednosť v prvom rade voči klientovi n práva klientov – sociálny pracovník by sa mal zo všetkých síl snažiť v čo najväčšej miere podporiť snahu klienta rozhodovať o svojej budúcnosti samostatne n dôvernosť a mlčanlivosť – sociálny pracovník by mal rešpektovať klientovo súkromie a zachovávať dôvernosť informácií získaných pri svojej práci n honoráre – pri stanovení výšky honorára by sa mal sociálny pracovník uistiť, že jeho výška je rozumná, primeraná poskytnutým službám a pri rozhodovaní by mal zohľadniť klientovu finančnú situáciu (táto norma sa na Slovensku takmer neuplatňuje)

C. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči kolegom n slušnosť a zdvorilosť – sociálny pracovník by si mal vážiť svojich kolegov a pristupovať k nim s úctou a dôverou n práca s klientmi kolegov – povinnosťou sociálneho pracovníka je venovať sa klientom kolegov s najvyššou profesionálnou snahou a citlivosťou D. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči zamestnávateľom n záväzky voči zamestnávateľským organizáciám – sociálny pracovník by mal s vážnosťou pristupovať k zamestnávateľským organizáciám

E. Etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči spoločnosti n udržanie profesionálnej cti – sociálny pracovník by mal udržiavať a pozdvihovať etické hodnoty, odborné poznatky a poslanie svojej profesie n služba spoločenstvu – sociálny pracovník by mal napomáhať snahe profesionálneho spoločenstva sprístupniť svoje služby čo najširšej verejnosti n rozvoj poznatkov – sociálny pracovník by sa mal snažiť získavať a rozvíjať odborné poznatky a uplatňovať ich v praxi n podpora všeobecného blaha – sociálny pracovník by mal podporovať všeobecné blaho spoločnosti

V sociálnej práci, ako aj v každej činnosti nesmieme zabúdať na humánne prístupy. Vychádzame z rôznych humanných, náboženských a demokratických ideálov a filozofií. Vychádza sa z nich pri riešení ľudských potrieb a pri rozvoji ľudského potenciálu. Preto každý kto pracuje v sociálnej oblasti musí rešpektovať určité morálne princípy, ktoré sú v krátkosti zhrnuté v nasledujúcich bodoch a možno ich stotožniť s predchádzajúcim etickým kódexom:

n n n n Rešpektovať a akceptovať každého človeka ako jedinečnú hodnotu. Umožniť každému človeku právo na sebarealizáciu do takej miery, aby nezasahoval do tohto práva iných. Každé právo nesie so sebou i určité povinnosti. Umožniť členom spoločnosti ich osobnostný rozvoj a spoločenské uplatnenie. Rešpektovať princíp sociálnej spravodlivosti a základné ľudské práva. Poskytovať čo najlepšiu pomoc každému, kto pomoc hľadá. Nedopúšťať sa pritom žiadnej diskriminácie. Zabezpečiť ochranu informácií, rešpektovanie súkromia. Praktikovať nezlučiteľnosť sociálnej práce s akoukoľvek podporou mocenskej štruktúry alebo politickým zoskupením. Uvádzať zdroje verejných vyhlásení, odlišovať individuálne postoje od postojov profesionálnej asociácie alebo inej organizácie. Aby sa etický kódex sociálneho pracovníka stal neodmysliteľným prvkom sociáln nutné dodržiavať neustály rešpekt voči človeku ako ľudskej bytosti.

OSOBNOSTI SOCIÁLNEJ PRÁCE

ARNOŠT INOCENT BLÁHA Bol žiakom T. G. Masaryka a patril k hlavným reprezentantom tzv. brnenskej sociologickej školy. Bol najvýznamnejším sociológom, priekopníkom nového chápania sociálnej práce a zakladateľom sociálnej pedagogiky u nás. Charakterizoval sociálnu prácu ako nápravnú činnosť, ktorej cieľom je zabránenie vzniku sociálneho zla, alebo odstránenie existujúceho zla a to posilňovaním a rozvíjaním sociálnych kladov. Podľa Bláhu je teda sociálna práca „činnosť, ktorá smeruje ako k odstráneniu nedostatkov (represia), tak i k predchádzaniu vzniku nedostatkov (prevencia). “ Vymedzil druhy sociálnopatologických javov a úchyliek sociálneho života. K jeho najvýznamnejším teoretickým prácam patrí Mesto, Sociológia roľníka a robotníka, Sociológia detstva, Sociológia inteligencie. Tieto práce poukazujú na jeho tvorivé teoretické schopnosti.

ELISABETH FRYOVÁ Venovala sa problematike odsúdených žien, vzdelávaniu ich detí a penitencionárnej starostlivosti o ženy v londýnskych väzniciach. Navštevovala tieto väznice za účelom zmeny morálnej klímy a organizovala kurzy šitia pre väzenkyne, ako aj výučbu pre ich deti. JANE ADDAMSOVÁ Zaoberala sa sociálnym problémom prisťahovalcov. V roku 1889 v Chicagu založila známy Hull House – azylový dom pre bezdomovcov, siroty a opustené ženy, z ktorého sa postupne vytvoril sociálny ústav. Poskytovala sa v ňom pomoc aj prisťahovalcom. Založila Women´s peace party – ženskú mierovú stranu, ktorá žiadala nové usporiadanie sveta, kontrolu medzinárodného zbrojenia, demokratizáciu zahraničnej politiky a volebné právo pre ženy. V roku 1931 za prácu v sociálnej oblasti obdržala Nobelovu cenu mieru.

MARY RICHMONDOVÁ Bola zakladateľkou prípadovej sociálnej práce (case work), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálnym klientom. Richmondová pracovala na úseku starostlivosti o mládež a snažila sa prostredníctvom svojich skúseností vypracovať jednu z prvých vedeckých metód sociálnej práce. Svoje poznatky potom zhrnula v práci Social Diagnosis, ktorá vyšla v roku 1917 v New Yorku. Týmto dielom zaviedla do teórie sociálnej práce pojem sociálny prípad, a označila ho za predmet sociálnej práce. Išlo o zhrnutie informácií o klientovi, tzv. sociálnu diagnostiku. OTAKAR MACHOTKA Presadzoval sociologické poňatie sociálnej práce. Tvrdil, že je potrebné viesť klientov k zmene postojov a správania, aby sa zlepšila ich zodpovednosť k sebe samým.

MARIE KRAKEŠOVÁ-DOŠKOVÁ Bola jednou z najvýznamnejších pedagógov Vyšší školy sociální péče a neskôr Masarykovej školy zdravotnej a sociálnej v Prahe. Zaslúžila sa o rozvoj československého sociálneho školstva. Bola výrazne ovplyvnená predovšetkým americkou školou sociálnej práce (Richmondová a Robinsonová) a zaoberala sa individuálnou sociálnou prácou. Táto bola v jej ponímaní začiatkom významného odvetvia, vedeckého úsilia o rekonštrukciu nešťastných a nežiadúcich životov. Zdôrazňovala význam výchovy na tvorbu sociálne dospelého jedinca a zavádzala do teórie nový pojem sociálna dospelosť. Vypracovala ucelenú psychologickú koncepciu prípadovej sociálnej práce, kedy na podklade štúdia kazuistík sociálnych prípadov, spacovala psychologickú teóriu ich vzniku.

OCTAVIA HILLOVÁ V svojej činnosti venovala intenzívnu pozornosť bytovej problematike, zriaďovaniu dielní, klubov a ihrísk. Zistila, že odstránením chudoby a zlých podmienok bývania sa zlepší aj morálka a čiastočne sa odstráni aj chorobnosť. Jej práca Homes of the london poor označuje človeka ako celok vo všetkých jeho stránkach. Vyzdvihla najmä vplyv prostredia na sociálne problémy jednotlivca. Vďaka jej prístupu prispela k zmene poňatia sociálnej práce, ktorá už prestáva byť aktom súcitu či zmilovania, kvalifikovaného ako dobrý čin. THOMAS CHALMERS Tento humanista a filantrop poukazoval na potrebu pomoci biednym a chudobným. Žiadal, aby sa im poskytovala pomoc až po konkrétnej úvahe, na základe individuálnych potrieb jednotlivcov. Zameral sa na zisťovanie hospodárskych pomerov chudobných obyvateľov v Anglicku.

ŠTEFAN STRIEŽENEC Narodil sa v roku 1938 v Čuklasovciach a zomrel v roku 2006 v Trnave. Po absolvovaní Vysokej školy pedagogickej v Bratislave pôsobil ako stredoškolský učiteľ. Po roku 1989 nastúpil ako vysokoškolský učiteľ na Pedagogickú fakultu Univerzity J. A. Komenského v Bratislave, na katedru sociálnej práce, ako jeden zo zakladajúcich členov. Zaradil sa medzi tých, čo sa začali s plným zanietením venovať teórii a metodológii sociálnej práce na Slovensku. Od začiatku zameral pozornosť v pedagogickej i vedeckej oblasti problematike základného, operačného i problémového výskumu, kde v pravidelných časových intervaloch publikoval ucelené teoretické pojednania z oblasti sociálnej práce. MARTIN TŮMA Jeho teoretické dielo z oblasti sociálneho školstva s názvom Právne aspekty sociálnej starostlivosti o mládež v republike československej bolo vydané v roku 1925 a pozostávalo z dvoch dielov.

Významní predstavitelia sociálnej práce v oblasti vzdelávania sociálnych pracovníkov na Slovensku Obdobie po roku 1990 významne ovplyvnilo vznik a rozvoj univerzitného vzdelávania v oblasti sociálnej práce. Bola založená Asociácia vzdelávateľov v sociálnej práci, bol stanovený profil absolventa sociálnej práce a štandardy vzdelávania na jednotlivých úrovniach vysokoškolského vzdelávania. Významný podiel na formovaní sociálneho školstva mali okrem vyššie uvedených aj prof. Vladimír Krčméry – rektor VŠZa. SP sv. Alžbety, Zakladateľ metaúrovne sociálnej práce, prof. Alžbeta Mrázová, doc. Ján Gabura, prof. Anna Tokárová, prof. Anna Žilová, doc. Miroslav Tvrdoň, prof. Milan Schavel ako aj ďalší.

"Ochota postarať sa o niekoho, venovať niekomu pozornosť je hodnota, ktorá dáva životu ten najhlbší zmysel a význam" (Pablo CASALS)